Neskoro v noci sme šťastne docestovali do cieľa, čiže Fieru, miesta, ktoré sa stalo našim novým domovom. Je to typické albánske mesto, ktoré počas dňa pôsobí veľmi dynamicky a niekedy aj chaoticky – a to najmä v doprave. Ak máte radi systém a pravidlá, Albánsko asi nebude tou správnou voľbou. 🙂 Skutočnú atmosféru tu však zažijete až v nočných hodinách. Príjemné prostredie dotvára osvetlené námestie, fontány, bohatá zeleň a nechýba ani rieka pretekajúca mestom. Neodolali sme núkajúcim sa atrakciám, pretože jeden večer sme si spríjemnili jazdou na narážajúcich autíčkach. A veru, od albánskej dopravy na uliciach sa to veľmi nelíšilo, a tak sme si tento chaos na cestách vyskúšali aj my nešoféri. 🙂
Ruch mesta striedala pokojná atmosféra na mieste nášho ubytovania, ktorým bola budova blízko kláštora. Čerešničkou na torte bolo pre nás hrozno a slivky, ktoré sa stali našimi každodennými maškrtami, keďže rástli priamo na dvore. Okrem toho sme tu objavili i starú budovu, a preto sme jedného dňa podnikli výpravu aj do nej. Postarali sa o nás sestry, ktoré vo Fieri pôsobia ako misionárky. Patrí im obrovské poďakovanie za ich prívetivý prístup, ale aj za ich službu v Albánsku – sú totiž zdravotníčky. V jedno dopoludnie sme sa im preto odvďačili aspoň malou pomocou.
Vo vysokých teplotách dosahujúcich takmer 40°C, ktoré sú tam na bežnej báze, nám upratovanie dalo zabrať. V takomto počasí bolo veľmi výhodné to, že len niekoľko minút autom od nášho ubytovania sa nachádzala pláž, kde sme sa boli hneď v prvý deň osviežiť. Priznám sa, že vysoké vlny mi spočiatku dali zabrať. 🙂 Avšak po prekonaní strachu to stálo za to. Ako milovníčku západov slnka ma veľmi potešilo to, že sme počkali až do večera a mohli tento úchvatný úkaz sledovať. Myslím, že sa zhodneme na tom, že to bol jeden z najkrajších západov slnka, aký sme doposiaľ videli. Potvrdzuje to taktiež to, že sme si popoludnie na tejto pláži zopakovali aj o pár dní. Hoci to mal byť čas oddychu, chlapci ho využili aj produktívne. V dôsledku uzatvorenej stávky musel Matúš splniť svoj sľub a postaviť Baške hrad. Žiaľ, skutočný hrad sa nepodaril, ale aj vďaka pomoci Jožka a Michala možno považovať i ten z piesku za vydarené dielo! Medzitým niektorých z nás privítali uštipnutím klepetami aj kraby. Na žralokov sme našťastie šťastie nemali. 🙂
text: Barbora Bartošová
foto: účastníci
